E-umění
E-umění
E-umění
Login:
Heslo:
  Pamatovat heslo
 
   
REGISTRACE  | NOVINKY | UŽIVATELÉ | REDAKCE | PARTNEŘI
« Další

Podľa rozprávania účastníka povstania

Tento príbeh zo Slovenského národneho povstania mi rozprávala osoba, ktorá už mežije.


Boli traja dobrí kamaráti a mali byť zapojení do partizánskeho hnutia. Organizátori povstania na nich akosi pozabudli, a tak sa priatelia pustili svojvoľne do hôr, hľadať spojku, ktorá ich mala na starosti. Videli ich ostatní obyvatelia - muži z dediny a pridali sa k nim. Takto vznikla jedna asi tak päťdesiatčlenná partizánska skupina.Noc z dvadsiateho ôsmeho na dvadsiateho deviateho augusta 1944 strávili povstalci v prírode. Ráno, keď ospalo kráčali údolím, v ktorom tiekol potôčik a voda v ňom žblnkotala, mal jeden z tých troch – Ferko, možno dajaké vidiny. Sám si spočiatku myslel, že mal halucinácie. Zdalo sa mu, že počul zvuk nejakej kanonády, že kdesi v diaľke sa bojovalo. Vtedy stretli ďalšiu skupinu vojakov a tí ich informovali, že naozaj už vypuklo celonárodné povstanie. Zišli teda z hôr do najbližších kasárni a zistili, že na ich dvore sa tiesnilo okolo päťsto mužov, ktorí poslúchli výzvu Slovenskej národnej rady na všeobecnú mobilizáciu. Nebolo dosť pušiek, výstroje, a tak muži celé hodiny postávali v kasárni, čakali čo sa udeje...Títo traja boli ako zmoknuté kury a čupeli v jednom kúte kasární. Bolo ticho ako pred búrkou. Každú chvíľku malo prísť, to čo sa už dlho chytalo.Zrazu sa ozval chrapľavý hlas jedného z vojakov- dôstojníkov, ktorý už vážne stratil trpezlivosť a začal zhromaždených mužov provokovať- vyzývať, aby sa išlo bojovať. Mali napadnúť Nemcov, ale na toto v tých chvíľach nikto z nich nemal chuť. Ferko sa priznal, že hlavne on z tých troch nemal vôbec vojenskú povahu. Vyjadril sa, že už od detstva mu bolo zle, keď videl krv alebo nejakú ranu. Dokonca aj na cudzom pohrebe sa neudržal, ohromne plakal. Nemohol to ani na chvíľu zdržať, ovládať sa. Aj výstrelu z pušky sa bál.Jeho bojová činnosť spočívala v tom, že mu veliteľ, ktorý zistil, že Ferko ovláda nemčinu, dal príkaz počúvať rádiové správy. Pravidelne veliteľa poinformoval, čo sa dialo na fronte... Prišla však situácia, keď museli naozaj zasiahnuť do boja.Regulárnych bojových akcií sa zúčastnil celkovo trikrát, a to vždy v noci, keď vznikali veľké prestrelky. Napríklad v jednu noc z ničoho nič vyhlásili poplach a bol potrebný ostrý vojenský zásah., On nikdy v živote predtým nestrieľal ani cvičný granáty nehádzal.Čo bolo, čo sa stalo potom...? – Traja kamaráti, tak ako všetci ostatní vojaci vyfasovali pušky, niekoľko ostrých nábojov a po dva ostré granáty. Potom previezli takto ozbrojených vojakov na nákladnom aute do centra Levíc. Bola sobota večer a ľudia práve vychádzali z kostola. Jeden „horlivec“ medzi nimi, aby to vraj vyzeralo trochu po vojensky, začal všetkých okoloidúcich a vychádzajúcich z kostola - legitimovať. Ferko vôbec nechápal takéto jeho jednanie. Veď ich úlohou bolo zastaviť a znemožniť pohyb nemeckých vojsk smerom na Banskú Štiavnicu, ale nie zastavovať vychádzajúcich veriacich z kostola.Nemecké vojsko zaútočilo na povstalecké územie smerom od Handlovej na Žiar nad Hronom. Obsadili Žilinu a ich útok smeroval na Vrútky a Poprad... Z vojakov vyčlenili vojenskú skupinu a vyslali ju ako strážnu jednotku k vlaku, ktorý premával z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Do vagónov natlačili našich slovenských Nemcov – obyvateľov obcí z okolia Nemeckého Právna, Handlovej a Prievidze, ako nebezpečných zajatcov. Bola chladná noc a v chabom osvetlení sa z vagónov parilo, akoby boli horeli. Strážnu jednotku rozostavili okolo vlaku, aby vojaci strážili zajatých. Mnohí vo vagónoch žalostne kričali, niektorí slušne prosili: „Ja nie som Nemec, ja som Slovák, pustite ma“. Asi dvadsiati zajatci sa pokúsili o útek. Možno že niekomu z nich sa útek podaril, ale niektorých chytili a doviedli späť do vagónov.Veliteľ strážnej jednotky rozhodol, že „zbehov“ treba patrične potrestať, a to zastrelením dvanástich utečencov. Našiel sa hneď medzi nimi dobrovoľník, ktorý vykonal popravu. Ozvalo sa dvanásť výstrelov na blízko stojace ciele – civilné osoby. Ferko by to nedokázal. Aj vo vojne sa malo zaobchádzať s ľuďmi humánne, masaker bol dôsledok vojnového besnenia, že sa trestali aj nevinní spoluobčania, pomyslel si, V tej chvíli nič iné ani nemohol.Jednotka /ešte niekoľko dní aj s Ferkom a jeho dvomi kamarátmi/ sa premiestnila nad obec Močiar pri Hronskej Dúbrave. Tu bojovali asi dva až tri týždne a takmer tam padol ako „neznámy“ vojak. Len akési šťastie, že ho nič netrafilo, len pravú ruku mu poškriabala črepina. Prečo mal to šťastie, že ho netrafili, že nebol zmrzačený?- Zaspomínal si.Keď sa rozmiestnili v lese nad obcou Močiar, vykopali si zákopy. Istý major vojakov „potešil“, vraj komu je to dané môže padnúť, komu to nie je dané, ten prežije. Jednotka v sile jednej roty mala pechotné zbrane - pušky, jeden ľahký guľomet a granáty. Asi o dva dni vyšli nenápadne z lesa - asi okolo obeda – s tým, že sa chlapi vrhnú do útoku na Nemcov. Dôstojníci navrhli taký zlepšovák, že v útoku budú prekážať vojakom plášte. Bolo treba plášte pekne poskladať, na určené miesto, na jednu hromadu. Bol to prvý Ferkov frontový výstup, ale ešte ani raz si nevystrelil, pretože nevedel zasunúť náboj do nábojnice. Nikdy to cvične neskúšal. Pri prvom útoku nepociťoval žiadny strach, taký bol neskúsený. Nič sa ešte neudialo, až kým sa nedostali vojaci nad horizont kopca, z ktorého bolo vidieť na spomenutý Močiar. Nemci asi neboli len dole v údolí, ale mali obsadený aj kopec zboku ich nástupu. Nastala paľba. Strieľalo sa z toho jediného ľahkého guľometu. Ferko nestrieľal, veď nikoho nevidel pred sebou. Nasledoval letecký nálet. Zasahovali proti nim dve nepriateľské nemecké lietadlá. Obidvaja Ferkovi priatelia boli zasiahnutí, presne trafení. Videl, že jednému z nich vystriekla krv z boku ako gejzír. Bol prilepený k zemi a guľka mu urobila na prilbe asi dvadsaťcentimetrový rez. Hlavu mi našťastie nezasiahlo. Po hodine paľby povstalci ustúpili späť do lesa, kde bolo to miesto s kabátmi. Vtedy ho chytil strach a hrôza, chytili ho znova vidiny. V októbri v horách bola dosť zima. Striasalo ho od zimy, ale hlavne od prežitého. Tu strávili v lese zakopaní ešte tak dva týždne, asi do 24 októbra. Stravu im priniesli vždy v podvečer. Nad nimi krúžilo často lietadlo, bzučalo a ozývali sa rapkavé strely. Neustály bzukot a strieľanie mu išlo už riadne na nervy. Stále bolo treba počítať s tým, že nejaký náboj trafí aj jeho. Všetci čo žili a vládali sa pustili do „cezpoľného“ behu späť, za nimi bolo počuť rapkanie striel, automatov, guľometov, kde tu mínometov. Počas behu stratil ruksak, keď preskakoval cez plytký potok. Čo on vedel kam bežal v neznámom teréne. Utekali iní, utekal aj on.

Předchozí »
BLOG - kategorie: Nezařazené   Hodnocení: 0.00

Autor: matus
Vloženo: 29.08.2010 22:40
Shlédnuto: 1900x

Zobrazit všechny blogy autora

 

Hodnotit a vkládat komentář mohou jen registrovaní uživatelé
Hodnocení a komentáře
     

 

 

Eumeni  
HOME | FOTOGRAFIE | VÝTVARNÉ UMĚNÍ | BLOG | KULTURNÍ PROGRAM | REGISTRACE | UŽIVATELÉ | REDAKCE | PARTNEŘI created by WEB-STUDIO
   
www.europeanarts.cz
Home Fotografie Výtvarné umění Blogy Kulturní program